Zora Vypušťáková, zakladateľka portálu Priestor pre zmenu: nemali by sme byť len hercami, ale aj režisérmi svojich životov

Je prekrásny dar stretnúť charizmatickú ženu, ktorá vie, čo vie a napriek tomu nie je namyslená ako pyšná princezná, díva sa na svet z výšky nie preto, že by mala nos smerom hore, ale preto, že je aj krásne sošne, anticky urastená. Vyžarujúca pohodu, vyrovnanosť, nadhľad a keď začne rozprávať, tak presne vie, o čom hovorí, pretože to má zažité. Pozná vrcholy i pády na dno a vie, čo so životom, keď ju počúvate, veríte jej a nemáte ten divný pocit, že vám ďalšia „gurujka“ káže nabrífované frázy…Sympatická, bezprostredná, ale nie uletene živelná koučka, mentálna trénerka, lektorka, mentorka v oblasti zdravia, leadershipu, etikoterapie a tvorby vlastnej reality Zora Vypušťáková mi venovala intenzívnu polhodinku svojho života a naozaj to stálo za to.

Rozhodli ste sa aktívne vytvárať pre všetkých – mužov aj ženy portál s názvom Priestor pre zmenu, nielen v zmysle bežného porekadla, že zmena je predsa život, ale aj príležitosť a kríza môže byť momentom na reštart…

Inšpiratívny, múdry herec, komik, humorista, scenárista, manžel a otec Michal Kubovčík to podľa mňa trafil úplne dokonale: „Človek je ako diamant, brúsený neúspechmi a leštený úspechmi, ale tvar vám dávajú neúspechy, lebo tie brúsia.“ Súhlasíte?

Hovorí sa že pod tlakom vzniká diamant, a toto je práve ten okamih, kedy sa takýto proces ľuďom deje. Keď zažívajú neúspechy, pády na svoje osobné dno, tak práve to ich formuje natoľko, že naozaj sa stávajú tým diamantom.

Predpokladám, že pri vašej práci stretávate obrovské množstvo ľudí, ktorí boli doslova prefackaní životom, že je to to tak?

Je to tak. Pracovala som 25 rokov v korporátoch, a už tam som videla ľudí, ktorí chodili do práce v podstate iba pre výplatu. Nemali teda z práce radosť a ich osudy boli determinované práve tým, čo si priniesli ako vzorce správania zo svojho detstva, z partnerských vzťahov, ale hlavne z rodín, pretože rodičia nás učia, čo by sme mali a čo by sme nemali. Ja som bola jednou z nich, rodičia mi povedali, že si mám vybrať to, čo ma uživí. To znamená že ekonómia alebo právo by bolo ideálne, medicína nie, lebo tam môžem ochorieť. Ťahalo ma to na medicínu alebo na psychológiu, nakoniec som skončila na práve. A keďže som rada uplatňovala svoje organizačné schopnosti, tak 15 rokov som sa venovala aj manažovaniu ľudí, moje maximum je 5 oddelení a vyše sto ľudí, čo bolo veľmi zaujímavé. Tam som videla tie rôzne osobnosti a osudy, čím všetkým si ľudia prechádzali a s každým z nich bolo treba jednať ako s ľudskou bytosťou, ktorá si nesie naozaj to, čím bola zasiahnutá vo svojom vývoji od počiatku.

Pomerne svojrázny, jedinečný český školiteľ Ivo Toman tvrdí, že každý podnikateľ, biznismen, alebo ktokoľvek úspešný, musel minimálne raz za život padnúť na dno, aby vôbec úspech dosiahol. Tvrdil to na základe osobnej skúsenosti…Máte pocit, že ľudia v obrovských korporátnych výškach majú tie ideálne možnosti na pády, ktoré im paradoxne pomôžu postaviť sa opäť na nohy, možno inak, lepšie…že to proste nie je tá kontinuálne stúpajúca krivka, ale sínusoida?

Myslím, že áno. Nepoznám detailne životy tých, čo boli vo vyšších funkciách, ako som bola ja. Ale keď som vnímala kolegov v riaditeľských funkciách, rozpoznávala som u nich vzorce správania, aj prekonané životné situácie. U niektorých som vnímala, že im dávajú zabrať zhoršené vzťahy, rozvod, niekto napríklad nevedel nejakým spôsobom vybalansovať prácu a rodinu. No a veľmi časté je hlavne u žien – aj práve preto sme tu – že cítia potrebu viac sa do svojej práce angažovať, cítia veľkú zodpovednosť a potrebu sa realizovať. Ale nie vždy ich život do toho aj púšťa, lebo chcú byť dobré aj ako matky alebo manželky, milenky, gazdiné. To sú tie ďalšie roly, ktoré ženy hrajú, a práve to prílišné stotožňovanie sa s tými rolami nás dostáva do situácie, že cítime v sebe obrovský tlak, napätie a nevieme, čo by sme urobili skôr. Ak sme v takomto nastavení dlhšie, začne sa nám to ukazovať spravidla na energetickom tele. Žena cíti obrovskú únavu, vyčerpanie, pričom nevie, z čoho to pramení, chcela by všetko robiť na sto percent, možno aj viac, ale nejde to, lebo deň má len 24 hodín. A neuvedomuje si, že do niektorých situácií je tlačená povedzme vzorcami rodiny.

Aj ja som sa tu, na Equal Pay Day ako mentorka mohla zúčastniť skupinového mentoringu a tak som si vypočula životné príbehy žien, mnohé ako cez „kopirák“. Veľa žien vychovaných v bývalom Československu to má podobne: v nedeľu do kostola alebo aspoň slávnostný nedeľný obed, v sobotu upratovať celý dom, variť, prať, minimálne každý deň by malo byť niečo navarené, alebo aspoň každý druhý, ideálne teplá večera pre deti, pre manžela. Ale potom takáto žena častokrát – keď chodí do práce, tak nemá priestor sama na seba. Aj keby sa chcela ponoriť hlbšie do realizácie, ak ju to naozaj týmto smerom ťahá, pokiaľ počúva to svoje pravé ja, a nie to falošné ja, ale časovo sa nedá zvládnuť všetko. Ďalšia vec, ktorá s tým súvisí, je, že nerozpoznáva svoju falošnú identitu, ktorú si vytvorí v domnienke, že toto je skutočne ona, že toto je to, čo má v živote robiť, keďže jej predurčili rolu nejakej právničky, nejakej lekárky, nejakej ekonómky… Potom takú rolu často hrá, ale v skutočnosti len pre tie peniaze a necíti vnútorné uspokojenie a naplnenie.

Deje sa to žiaľ od konca prvej a aj druhej svetovej vojny, kedy sa muži vrátili buď zdecimovaní a straumatizovaní z vojen, alebo sa už nevrátili a ženy museli preberať mužské roly. Na jednej strane na tejto konferencii počúvam veľmi silné hlasy za rovnaké práva. Ale na druhej strane si myslím, že je v poriadku, keď niektorá žena povedzme nemá rodinu, deti a chce sa naplno realizovať v práci a preto sa chce domôcť rovnakého ohodnotenia za odvedenú prácu. Na druhej strane ak vníma, že by sa rada uplatnila aj v role matky, manželky, gazdinej, tak jednoducho niekde niečo treba popustiť. Alebo si to nastaviť takým spôsobom, aby mala balans, aby dokázala fungovať vo všetkých svojich rolách a necítiť sa pritom unavená, vyčerpaná, možno aj vyhorená.

Akým spôsobom my chlapi – a ja sa považujem za feministu – môžeme v tomto našim ženám pomáhať? Lebo keď to preklopíme tak, ako Zuzana Mauréry, ktorej sa až bridí, keď sa nielen jej, ale iných žien pýtajú nielen bulvárni novinári, ale aj redaktorky v ženských magazínoch, že ako to dokáže zvládať…a ona sa čuduje, prečo sa to nepýtajú úspešných mužov? Nuž zrejme by ich hnali kade ľahšie, pretože to možno rovnako nezvládajú…ako vám môžeme my, chlapi pomôcť zvládať, aby ste sa vo všetkých svojich rolách cítili komfortne?

Venujem sa aktívne koučingu, aj etikoterapii, ktorá ako autognostická (sebapoznávacia) metóda učí ľudí rozpoznávať vzorce správania a dokonca hovorí o mužských a ženských polaritách v človeku ako takom. Niekto má prevahu mužskej polarity, niekto ženskej. Keď si spomeniem na moju starú mamu, ktorá bola žena v domácnosti, ale pritom nádherne maľovala, ale nedostala sa na Vysokú školu umeleckého průmyslu do Prahy, lebo v tridsiatom deviatom prišla vojna a zavreli dvere. O rok na to sa vydala za pána profesora histórie, ktorý mal romantickú dušu a písal knihy a ona vlastne robila v domácnosti všetko. Bola zručná, v časoch nedostatku dokázala z kabelky prešiť a vypracovať detské topánky, ale robila aj mužské práce, klince zatĺkala, dokonca na chate ešte latrínu presťahovala na vlastných pleciach. Robila mužské práce, lebo starému otcovi to nebolo prirodzené. Sú také dvojice, napríklad kombinácia stavebná inžinierka a jej partner klavirista. Keď to obom vyhovuje, takto sa vlastne vzájomne priťahujú a dopĺňajú, je to úplne v poriadku.

Problém nastáva vtedy, keď sa napríklad zídu dve ľudské bytosti v ženskej polarite a žena by potrebovala aj fyzicky pomôcť, ale u toho chlapa to nie je prirodzené. Stalo sa aj, že sme prišli na návštevu, môj manžel opravoval pani domácej vŕzgajúce dvere, padajúcu skrinku a iné veci, a ja som s ňou zatiaľ rozprávala. Otázne je, prečo nedokáže jej muž aspoň zdvihnúť telefón a zavolať si hodinového manžela, alebo nejakú pomoc do domácnosti? Veď dnes sú naozaj rôzne možnosti, aj keď muž k takýmto prácam neinklinuje, no v prvom rade musí žena o tom hovoriť, musí o to požiadať, toto je kľúčové. Pretože mnohé ženy si práve myslia, že musia všetko zvládnuť, niektoré ako keby mali v sebe vnútornú hanbu či brzdu, nejaký vnútorný vzorec, že o pomoc nedokážu požiadať. Teraz nehovorím, že tie ženy sa majú dávať do roly nejakej chudinky. U seba to mám tak, že keď mi nie je nejaká činnosť prirodzená, tak o akúkoľvek technickú vec radšej požiadam svojho manžela. Napríklad nikdy som nebola prezúvať gumy na našom aute. A súčasne je to aj prejav ženskej sebahodnoty, ženskej sily, že mám na to muža a požiadam ho. A keby žena nemala muža, tak môžem požiadať o pomoc odborníka. Veď keď žena príde do servisu, otvorí ústa a poprosí ešte o nejakú vec navyše, tí chlapi to veľmi radi urobia, pretože ich to napĺňa.

Mám milú príhodu súvisiaci so ženskou „silou“: stála som v rade na zaplatenie nákupu a pán za mnou mi hovorí: „Počkajte, ja mám len malý nákup, ja vám tie vaše tašky odnesiem.“ A ja vravím pánovi, ktorý bol tak vysoký ako ja: „Nie netrápte sa, nie je to nutné, ja to zvládnem.“ A on hovorí: „Ale vy mi nerozumiete, ja vám to chcem odniesť.“ A zobral mi tie tašky, odniesol mi ich až do auta, prehodili sme pár slov a ešte sa mi poďakoval za to, že môže tráviť čas rozhovorom s príjemnou ženou. A to bolo veľmi príjemné. Nič za to nechcel, urobil to úplne nezištne. Keď toto žena zo seba vyžaruje, tak sa to deje prirodzene. Ale mnohé ženy práveže sa potláčajú a myslia si, že musia, a potom sa to odráža na zhoršených partnerských aj pracovných vzťahoch, cítia sa nejakým spôsobom vnútorne potlačené, a v prvom rade oni o tú pomoc nepožiadali. Takže ženská sila nie je v skutočnosti silou ako takou, je to esencia ženskosti, príťažlivosti, múdrosti a súčasne ženskej krehkosti.

Hovoríme spolu na 14. ročníku Equal Pay Day, najväčšieho českého, alebo presnejšie československého podujatia organizovaného predovšetkým, ale nielen ženami, v prvom rade, ale nie výhradne pre ženy. Je to každoročné vyvrcholenie niekoľkomesačnej kampane zameranej najmä na (ne)rovnosť v odmeňovaní žien a mužov. Čo pre vás osobne účasť na tomto prestížnom podujatí v úlohe mentorky znamená?

Je to krásna príležitosť so ženami sa vzájomne poprepájať, obohatiť sa, inšpirovať. Teraz som bola pri jednom mentoringovom stole ako účastníčka a bolo to pre mňa zaujímavé uvedomenie, že sme ľudia na rôznej úrovni poznania a vedomia a napríklad to, čo rozprávam svojim klientkam, možno niekto iný nedokáže hneď uchopiť. Každý má vlastne svoj proces, ktorým prechádza, proces uvedomovania a zvedomovania vzorcov, programov, svojich postojov a presvedčení a tiež emócií, ktoré prežíva a príčinných súvislostí, prečo sa nachádza práve tu a teraz.

A súčasne tým, že už tu tieto dámy sú, tak je to úžasné, pretože niečo hľadajú a súčasne to nachádzajú vďaka tomuto nástroju – vďaka mentoringu. Ale sú aj iné nástroje či metódy, ktoré ľuďom veľmi pomáhajú, napríklad koučing je skvelý v tom, že kouč kladie otázky, klientka odpovedá a vlastne nachádza si vlastné riešenie seba samej. Pri mentoringovom stole som videla, že aj keď nás mentorka vyzvala na vlastné zdieľanie, tak nie všetkým sa chcelo otvárať pred druhými, nie každá rezonovala s tou druhou. Ide o to, že cez koučing si klientka nachádza vlastné riešenie sama v sebe a tam automaticky dochádza k stotožneniu. Jej osobnosť nachádza riešenie v sebe a človek vie, že cieľ alebo zámer, ktorý si dá vďaka koučingu je splniteľný a podľa mňa na 99% ho aj splní – taká je moja skúsenosť. Pri mentoringu je to o tom, do akej miery je mentorovaná stotožnená s radou mentora a či dokáže absorbovať nejakú časť tých rád a zdieľaných skúseností, ktoré prichádzajú v podobe mentoringu. Ale v zásade je mentoring tiež veľmi dobrý nástroj.

Takže koučing je v podstate typ terapie?

Nie, pretože terapia je zameraná do minulosti a koučing vlastne rieši, akú má klient otázku, situáciu alebo problém tu a teraz, je zameraný do budúcnosti, aby sa klient mohol posunúť z bodu A do bodu B, aby mohol niečo vo svojom živote zmeniť. Koučing je úplne ideálna metóda na zmenu, čo tiež môže byť aj mentoring. Ja to v podstate tiež robím, keď klient si vyložene vypýta v nejakom bode rozhovoru mentoring alebo terapiu, tak koučing ukončíme a následne môžeme aplikovať nejaký ďalší nástroj, mentoring, či etikoterapiu. Veľmi sa teším z toho, že tie ženy tu na podujatí Equal Pay Day sú, pretože je tu veľký záujem o životnú zmenu. Môžeme si toho veľa vzájomne odovzdať, poprepájať sa, vzájomne nás to obohacuje a vytvárame niečo nové.

Teraz to bude trošku osobnejšie: ako sa vy osobne cítite v pozícii, v ktorej ste, čo sa týka nie nerovnosti, ale ocenenia…Cítite sa ocenená a oceňovaná v tom, čo robíte, čo dávate ostatným ženám a aj chlapom? Aby ste boli spokojná v tom, čo robíte a aby ste mali ten dobrý pocit ocenenia. Máte pocit, že keď sa rozdávate, tak sa vám to aj pozitívne vracia?

Vrátim sa kúsok do minulosti, teraz som veľmi čerstvo skončila pracovný pomer, bola som tam zamestnaná deväť rokov na vysokej manažérskej pozícii a odišla som aj preto, že som cítila, že už ma táto práca nenapĺňa a tiež, že sa mi nedostáva adekvátneho ocenenia. Bolo to o tom, že som cítila, že dávam viac ako dostávam a už sa mi nedalo posunúť ďalej. Tým vonkajším dôvodom boli nejaké mzdové tabuľky alebo nejaké budgety. Ale už nejakú dobu vo mne dozrievalo rozhodnutie, že potrebujem odtiaľ odísť, pretože ma tá agenda dusí a jednoducho by som išla sama proti sebe, keby som tam zostávala.

Takže momentálne – síce už päť rokov sedím na dvoch stoličkách – ako kouč, etikoterapeut, lektor, ale ako kouč v zácviku som v začiatkoch pracovala na barter. Odmenou sa stala často nejaká protihodnota, večera, obed alebo nejaká služba či tovar, ktorý koučovaný človek vyrábal alebo poskytoval cez svoj e-shop. Až raz som si uvedomila, že jedinou univerzálnou protihodnotou sú peniaze. Krásne mi to v mojich začiatkoch odzrkadlila jedna klientka, ktorá mala prísť z iného mesta na koučing a keď sme sa dohadovali na cene, povedala mi: vyber si niečo z môjho e-shopu a keď som sa tam pozrela, tak to boli hračky pre deti do troch rokov. Tie ja už nepotrebujem, keďže mám veľkých synov a tak som ju požiadala, nech zváži nejakú tú symbolickú finančnú odmenu, keďže peniaze sú univerzálna hodnota, ale ona povedala, že teraz financie nemá. Cítila som sklamanie, že nemám klientku, ktorá by sa dokázala revanšovať, aby som aj ja bola spokojná, ale následne, krátko na to, som ju uvidela niekde na sociálnych sieťach, ako bola v zahraničí s manželom, takže to zrejme nebolo o jej nedostatku. A to mi nastavilo zrkadlo, že radšej žiadny klient ako takýto klient a od toho okamihu – to bolo ešte pred pandémiou – vnímam, že si treba vedieť zapýtať tú svoju cenu svojej práce. A byť v tom odvážna, pretože jediné, čo sa môže stať, že budem odmietnutá.

Dnes však viem, že je to otázka tvorby vlastnej reality, často sa ma ľudia pýtajú, že prečo im chodia do cesty insolventní klienti, alebo takí, čo vedia zaplatiť iba na splátky, alebo až neskôr, alebo zisťujú, či by im vedeli dať nejaký akciový balíček. Toto sa ma raz pýtala jedna dáma a chcela si kúpiť balíček za tri alebo päť hodín koučingu o niečo lacnejšie, a tak som sa jej opýtala, ako vie, že jej budem vyhovovať ako koučka, veď to zistí až na našom prvom stretnutí. Takže balíčky nerobím a keďže s manželom prevádzkujeme portál Priestor pre zmenu, vidíme, že mnohí prevádzkovatelia pomáhajúcich profesií robia ľudí závislých na sebe a chcú, aby sa im vracali, pretože je to aj pre nich otázka profitu. My však vnímame to, že treba ľudí naučiť chytať ryby a nie dávať im tie ryby do rúk. Keď príde ku mne raz a druhýkrát sa nevráti, tak viem, že klient dospel k tomu podstatnému uvedomeniu a uchopil svoj život do vlastných rúk.

Beriem to teda tak, že moju realitu si tvorím sama cez integritu, ako myslím, ako cítim a uvedomujem si svoju hodnotu, uvedomujem si, čím všetkým som prešla, aj tým pádom na svoje osobné dno, ktoré ma vycibrilo ako diamant. A dokážem ľuďom sprostredkovať informácie cez svoj osobný vlastný príbeh tým spôsobom, že to ľudia vedia uchopiť a začnú realizovať svoju životnú zmenu. Takže momentálne som aj ja v procese a dovoľujem si pýtať si toľko, koľko cítim, že som hodná a mala som už veľmi veľa takých sedení, keď som bola veľmi spokojná. A niekedy, keď sa mi udeje to, že mi príde do života taký človek, ktorý jednoducho tie peniaze nemá, alebo potrebuje zaplatiť na splátky, tak si uvedomujem, že ten vonkajší svet je zrkadlom, odrazom môjho vnútra a ďakujem za to, že ten človek prichádza, lebo mi ukazuje, že sama si ešte dovolím o sebe zapochybovať.

To je krásny prístup…zo všetkých oblastí a tém ktorým sa venujete, na mňa zasvietil perfekcionizmus. Dnes sme nastavení tak, že nieže máme pocit, ale reálne žijeme v tom, že musíme byť nie perfektní, ale najperfektnejší z perfektných v širokom-ďalekom okolí…ničí nás to veľmi?

Určite áno a videla som to aj v mojom tíme, kde som mala pod sebou ďalších nižších manažérov. Ako som spomínala, veľmi často majú ženy potrebu byť perfektné na poli gazdinej, matky, manželky a aj v práci. Treba si uvedomovať, čo to je ten perfekcionizmus a čo sa za tým skrýva, za tou potrebou byť dokonalá. Je tam strach zo zlyhania. Preto je vždy dobré uvedomiť si, aká emócia je skrytá za nejakým pocitom alebo potrebou, ktorá nás tlačí do niečoho, v čom sa v skutočnosti necítime dobre, lebo si v tele vytvárame tlak a napätie. Uvedomiť si emóciu, ktorá je za tým. Je tam strach zo zlyhania, pretože keď žena nebude v práci perfektná, ideálne na 120%, tak má strach z toho, že zlyhá pred zamestnávateľom, rodičmi, partnerom, alebo čo je najhoršie – pred sebou samou. Je tam mentálny obraz toho, že nebude dostatočne odmenená, nepovýšia ju alebo skrátka nedostane to, čo by mohla v práci dostať.

Ale pritom toto všetko, ten strach je len ilúzia našej mysle, je to niečo, čo neexistuje, niečo vymyslené v našej hlave. A za tým strachom zo zlyhania sa skrývajú ďalšie strachy: z odmietnutia vedením alebo manželom, keď nebude dostatočne navarené… za strachom z odmietnutia je strach z opustenia, že dostane výpoveď, alebo manžel od nej odíde, keď nebude krásna, štíhla, nádherná, dokonalá po všetkých stránkach… A za strachom z opustenia je následne strach z nedostatku financií na zabezpečenie bazálnych potrieb a strach z bezmocnosti, keď žena zostane doslova bezmocná a paralyzovaná a úplne na konci je strach zo smrti. A to je kľúčový, koreňový strach, ktorý je na konci, pretože keď zlyháme, budeme odmietnutí, opustení v dôsledku vylúčenia z komunity a následne bezmocní, potom prichádza predstava strachu zo smrti. Z ukončenia púte vo svojom fyzickom tele majú ľudia najväčší strach.

Mark Twain to povedal trefne: „Väčšina z vecí, z ktorých som mal strach sa mi v živote nestali…“

Áno, presne, inými slovami strach z nepoznaného a strach zo zmeny…

Čo by ste sa opýtali sama seba, keby ste mali tú možnosť?

Čo ste zaznamenali v okolí, o čom ľudia nechcú rozprávať? Alebo čo ešte nemajú ako keby zvedomené… zaznamenala som to teraz pred chvíľkou pri tom mentoringovom stole, že si neuvedomujú, že všetky ich problémy, ktoré prežívajú vo svojom vnútornom svete plynú z odporu alebo lipnutia (lpění). To znamená, že majú nejaký obraz, buď vo vlastnej hlave alebo taký, ktorý prichádza z reakcie okolia a keď majú odpor voči tej situácii, tak majú pnutie, tlak a už sa spúšťa celý vnútorný mechanizmus. Pretože ten obraz nechcú, odtláčajú ho. Druhá vec je, keď na niečom lipneme: chceme nejakú pozíciu, chceme mať super telo štíhle, chceme byť dokonalá gazdiná, chceme stihnúť všetko a byť dokonalá na všetkých úrovniach – to je lipnutie. Túžime po niečom, čo nemáme a keď sa nám to nedostáva, prichádza sklamanie, frustrácia a potom spätne ľútosť, vina, výčitka, obviňovanie sa… to sú emócie, ktoré sa viažu na minulosť, že sme to nedokázali. A potom sa motáme v tej nízkej sebahodnote a nedostatočnosti.

A toto vidím nielen na tejto konferencii, ale aj inde u žien. Psychológovia o tom nehovoria, ako keby sa dávalo bokom to, že my nie sme len fyzické telo, ale my sme aj to vedomie, v ktorom sa nachádza osobnosť, myseľ produkujúca myšlienky, ktoré spúšťajú emócie a to všetko nás ovplyvňuje. Ale keď si uvedomíme, že my to môžeme pozorovať a môžeme byť tí, ktorí to nielen zažívajú ako herci, ale mali by sme byť aj režiséri toho celého, tak to dokážeme regulovať. A toto keď niekomu rozprávam, tak pozerajú na mňa niekedy veľmi prekvapene, že sa dá na svoje situácie pozerať z nadhľadu, z pozície pozorovateľa svojho života. Pretože keď už pozorujem, tým pádom aj tvorím, tvorím si svoj život v integrite, mám súlad medzi myslením, cítením a konaním.

Na záver tradičná Míšina klíčová otázka: čo vám v poslednom čase urobilo radosť?

Že som prišla do Prahy po veľmi dlhej dobe, (smiech), tak sa teším a radi by sme si s manželom pozreli nejaké pamiatky.

Tak to máme rovnako…ďakujem krásne, bolo mi cťou.

Ďakujem pekne.

Za rozhovor srdečne poďakoval Ján Schneider

foto: Archív Zory Vypušťákovej