Drahomíra Mandíková, členka predstavenstva Asahi Europe & International: vyrovnanie a udržiavanie balansu paygapu vo firme je nekonečný proces

Predstavte si situáciu, že na najväčšom českom podujatí venovanom predovšetkým, ale nielen ženám, zameranom najmä na pálčivé témy (ne) rovného odmeňovania žien a mužov si dáte za cieľ vyspovedať čo najviac žien, ktoré nám všetkým majú čo povedať. A áno, aj zopár mužov, ktorí na 14. ročníku českého Equal Pay Day tiež priložili svoje odborné, profesionálne polienka do ohňa. No a chcieť sa porozprávať aj s moderátorkou konferenčného dňa tejto megaakcie nie je ani tak odvaha či trúfalosť, ako skôr utopistický nesplniteľný sen…ale podarilo sa, Drahomíra Mandíková s úsmevom, v pohode so svojou vejúcou krásnou ryšavou hrivou odbehla na chvíľku z pódia a…

…srdečná vďaka, že ste si v tom návale práce našli čas…

…veľmi rada, samozrejme (úsmev)

Podujatie, na ktorom sa rozprávame je bezpochyby nielen prestížne, ale aj odborné a čo sa programu týka, skvelé vyvrcholenie niekoľkomesačnej kampane zameranej predovšetkým na nerovné odmeňovanie, ale aj postavenie žien a mužov v spoločnosti. A vy to celé opäť moderujete – aký je to pocit?

(úsmev) Na jednej strane dobrý, pretože som rada, že naozaj môžem podporiť akciu, ktorá má zmysel. Na druhej strane vždy, keď sa pozrieme spolu s dievčatami na tie čísla, ktoré sa nemenia, tak je to zároveň smutný pocit…Mám pocit, že to, čo chceme dosiahnuť, že to povedomie o tejto téme začína rásť, lebo to je základ, ale ešte nám tu chýbajú práve tie akcie.

Selfíčko „akčnej päťky“ Equal Pay Day 2023: zľava moderátor Vojta Urban, projektová manažérka Helena Dreiseitlová, prezidentka BPWCR Lenka Šťastná, moderátorka Drahomíra Mandíková, programová riaditeľka Jana Černoušková

Nie je žiadne tajomstvo, že vy osobne sa dlhodobo venujete témam spoločenskej zodpovednosti, trvalo udržateľného rozvoja aj rozvoja diverzity a inklúzie v biznise a podpory ženského leadershipu. Zakladateľka českého Equal Pay Day Lenka Šťastná v našom rozhovore zmienila, že keby sme teraz nič nerobili – teda hlavne vy – tak bude až okolo 130 rokov trvať, kým sa to ako-tak vybalansuje a vyrovná. Aký je váš kvalifikovaný odhad, kedy sa to podarí?

(úsmev) Myslím, že to začne akcelerovať, pretože celá situácia sa významne mení. Žijeme v prostredí, ktoré má hodne výziev, si už sú sociálne, ekonomické. A na firmy sa vedie omnoho väčší tlak, či už pozitívny, že ľudia očakávajú a veria, že firmy dokážu vyriešiť takéto problémy. Alebo aj taký tlak, že mladí ľudia, ktorí chcú niekde pracovať, tak sú omnoho viac počuť a vidieť, keď hovoria: „Robíte toto ako firma, alebo nie? Ja chcem pracovať pre firmu, ktorej záleží na tom, že má férový prístup, že má férové odmeňovanie, že je tu diverzita, že je tu flexibilita.“ Takže omnoho viacej tí noví zamestnanci a celkovo atmosféra v spoločnosti budú vyžadovať, aby tieto témy mali firmy v agende, keď budú chcieť byť úspešné. Takže verím tomu, že to akceleruje… Keď sa pozriem na našu skúsenosť, Plzeňský Prazdroj, ktorý je v našej skupine Asahi bol teraz certifikovaný v rámci rovného odmeňovania. Je to cesta, my sme tiež začali tým, že sme si urobili dáta a povedali sme si, že chceme mať rovné odmeňovanie. Takže sme sa pozreli na to, či máme nejaký paygap a mali sme ho, snažili sme sa zanalyzovať, kde vzniká a kde sú tie miesta, prečo tam je. A potom sme si spravili zhruba tri až päťročný plán, ako to celé vyrovnať, lebo to je tiež o financiách, to nemôžete zo dňa na deň, tá spoločnosť má nejakú zodpovednosť voči stakeholderom, shareholderom, dodať nejaký plán. Takže vlastne áno, môže tie veci riešiť, keď sa komituje, ide to, ale je to skôr dlhodobý proces. Druhá vec, ktorú ja som sa za tie roky, čo v tom fungujem naučila, že jedna vec je si to nastaviť, a povedzme to zrovnať, ale vlastne to je nekonečný proces. Musíte mať nastavené vlastne všetky tie procesy tak, aby sa vám nestalo, že znova do toho spadnete.

Skúsim osobnejšiu otázku: ste členkou predstavenstva a vedenia nadnárodného pivovarníckeho holdingu, cítite na tomto poste ako žena nerovnosť v oceňovaní, alebo v prístupe?

Dnes už nie, vôbec. Ale priznám sa, že bolo obdobie, sú to roky dozadu, keď som prišla na to, že tá moja odmena nie je taká, aká by mala byť. Dokonca sa mi stalo, že som dostala do tímu človeka, ktorý mal vyšší plat ako ja…(smiech) tak to bolo celkom zaujímavé zistenie. Riešenie tam bolo samozrejme relatívne jednoduché, len som zaklopala na dvere generálnemu riaditeľovi a som sa spýtala: „Pozri sa, toto som zistila, myslíš si, že je to v poriadku? Ja myslím, že nie. Tak premysli to a daj mi vedieť, aké riešenie navrhuješ, a môžme sa stretnúť budúci týždeň.“ Čiže nešla som do konfrontácie prečo to vzniklo, prečo to neriešili, postavila som to tak, že toto je neakceptovateľné a čo s tým firma urobí. Samozrejme nie každý alebo každá žena je taká, neviem, či to nazvať odvahou alebo proste len tou pusou (smiech), že poviem, čo si myslím a čo chcem. Ale práve kvôli tomu vznikajú tie veci, že často ženy aj keď zistia, alebo majú pocit, že tú odmenu nemajú takú, ako by mali mať, tak vlastne nenájdu v sebe odvahu, alebo nevedia, akým spôsobom to adresovať. A na to práve je úžasný mentoring, ja som mentorka mnohých žien, veľmi často sa to dostáva na agendu. Aj teraz s mojou mentee som presne riešila, akým spôsobom mať debatu s nadriadeným, keď chce zvýšenie platu, pretože vidí, že sa jej rozširuje záber práce. Že si ani nemyslí, že nemá rovné odmeňovanie, to nie, ale skôr, že proste tá práca, ktorú teraz dodáva je väčšia a že by aj tá odmena mala byť väčšia. Takže cez mentoringy, cez takéto prepojenia, tak sa pýtať, ako to riešia iné ženy…zajtra je tu obrovská príležitosť dostupná v rámci mentoringových stolov sa tieto témy spýtať a proste ísť a skúsiť, a hlavne hovoriť, byť počuť a vidieť. Je to o tom vypýtať si to, čo si vlastne zaslúžime.

Skúsme taký malý dámsky gambit. Keby ste boli na mojom mieste, čo by ste sa opýtali sama seba?

(smiech) No to je dobrá otázka…Kde možno zobrať tú odvahu, ako otvárať tie témy, to často vnímam ako problém. A vôbec: čo s tým? Čo naozaj môže spoločnosť urobiť, je to síce vždy akoby individuálny problém jednej ženy, ale ako z toho urobiť niečo, čo je väčšie? Niečo, čo naozaj pohne tou spoločnosťou, niečo, čo sa dostane na agendu nie veľkých korporácií, ale do spoločnosti. A myslím že to bola práve Lenka Simerská teraz v jej vystúpení, ktorá hovorila, že proste my tu sedíme – aj Miša Chaloupková z ČEZu to tiež adresovala: sme v Prahe a Praha je úplne iná situácia, než povedzme v regiónoch. Druhá vec je, že tu sa stretli firmy, ktoré v tej veci niečo robia. Ja by som sa teda asi spýtala: Tak ako to dostať do firiem, kde to v tomto momente na agende nie je, ako to dostať aj z Prahy do regiónov? (smiech)

Na túto otázku budeme určite hľadať odpoveď. Na záver tradičná Míšina klíčová otázka: Čo vám urobilo radosť v poslednom čase?

(úsmev) To je pekná otázka… Asi najväčšiu radosť mám teraz z toho, že sme dorekonštruovali domček, kde si užívame príjemné víkendy. Takže dnes večer ešte tu mám kamarátky zo Slovenska a z Rumunska, pôjdeme na večeru, a zajtra sa zase teším, že pôjdem do víkendového domu do prírody, oddýchnuť si a trošku vybalansovať dnešný vzruch a to prepojenie s ľuďmi, ktoré je intenzívne. (smiech)

Za rozhovor srdečne poďakoval Ján Schneider

foto: archív Drahomíry Mandíkovej, BPWCR